Boží zásah

Jedneho dna kracal ateista po lese v Aljaske a obdivoval vsetko, co evolucia vytvorila.
"Aké majestátne stromy! Aká mohutná rieka! Aké nádherné zvieratá!", hovoril si pre seba. Ako tak krácal popri rieke, zacul nejaký sum v  kríkoch za sebou. Otocil sa a uvidel takmer 4-metrového hnedého medveda,  ktorý sa chystal na neho vybehnút. Ateista zacal utekat ako vládal dolu  cestickou. Ponad plecia sa obzrel za seba a videl, ze medved sa k nemu  rýchlo priblizuje. Zacal utekat este rýchlejsie, ako sa len dalo, az mu  do ocí vyrazili slzy. Obzrel sa znovu a medved bol zas o nieco blizsie.  Srdce mu búsilo ako zvon, ked sa snazil bezat este rýchlejsie. Ba este,  nanestastie, zakopol a spadol na zem. Ked sa pokúsal postavit znovu na  nohy, uvidel medveda ako stojí celkom blízko nad ním, lavú labu  vystiera na neho a pravou sa ho chystá udriet.
"Ó, môj Boze!..."
Cas sa zastavil.... Medved stuhol... Les utíchol... Dokonca rieka prestala tiect... Ziarivé svetlo osvietilo cloveka a zhora zaznel  hromový hlas:
"POPIERAS MOJU EXISTENCIU PO CELÉ TIE ROKY, UCÍS INÝCH, ZE JA NEEXISTUJEM A DOKONCA PRIPISUJES STVORENSTVO NEJAKEJ NÁHODNEJ VESMÍRNEJ  NEHODE! SKUTOCNE TERAZ OCAKÁVAS, ABY SOM TI POMOHOL Z TEJTO NEPRÍJEMNEJ  SITUÁCIE? MÁM TA TERAZ NAOZAJ POVAZOVAT ZA VERIACEHO?"
Tak tazko, ako sa ateista cítil, zdvihol svoj zrak priamo do ziarivého svetla a povedal:
"Bolo by pokrytecké, keby som ziadal, aby si ma teraz zaradil medzi krestanov po vsetkých tých rokoch. Ale snád by si mohol urobit  krestanom aspon toho medveda...?"
"TAK DOBRE", povedal Boh.
Svetlo zmizlo... Rieka zacala tiect... Sum lesa zas bolo pocut... A medved, ako tam stál, poklakol na svoje kolená, spojil svoje laby  dohromady, sklonil hlavu a povedal:
"Pane, dakujem Ti za toto jedlo, ktoré si mi pripravil."